Zacal som pisat v Uzbekistane, teraz som v Mozambiku, "normalne" zijem v Nemecku. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Pred mnohymi rokmi som rad cital rubriku „Viete ze ...?". Myslim ze bola v casopise Priroda a spolocnost(nie som si isty, ak sa mylim, opravte ma). Boli tam zaujimave otazky a hned aj odpovede na ne z rozlicnych oblasti.Zozbieral som zopar takychto otazok a odpovedi tu v Mozambiku. Tiez z rozlicnych oblasti... Temy: Baobab, Antivirus, Ananas, Mobil hore nohami, Opaleny cernoch a Napoj z palmy.
V Mozambiku pracujem na skolach misie Esmabama. Vsetky su daleko od mesta Beira, treba tam ist autom najmenej 4 hodiny, na najvzdialenejsiu asi 8 hodin. Nie len pre mimoriadnu vzdialenost, ale aj pre poslednych 50 az 80 km, ktore sa treba trmacat po neasfaltovanych a nie velmi udrziavanych cestach. Jedna z misii - Barada - je na brehu oceanu a z Beiry tam premavaju lode. Tato moznost je rychlejsia a aj ked lahko trpim morskou nemocou, chcel som sa raz na sluzobku aj plavit. Nemal som predstavu o tunajsom systeme morskej dopravy, rozhodol som sa zo zvedavosti spontanne. Vecer pred cestou som si v lekarni kupil tabletky proti morskej nemoci a rano som preventivne jednu prehltol. Uz ma nemoze nic prekvapit.
Rozpraval som sa so skupinou ucitelov na „mojej" skole v Mozambiku. Len tak, po robote o vsetkom moznom. Jeden poznamenal: V tej Europe tam je to teda poriadne nebezpecne. Preco, divim sa. No su tam casto prirodne katastrofy, povodne, vichrice. Je tam velka kriminalita, nebezpecne choroby a epidemie. Myslim, ze som zle rozumel, alebo, ze si robi vtipy, ale vacsina ostatnych mu s vaznou tvarou pritakava. A tak prosim o vysvetlenie.
Katarina je na prvy pohlad obycajna zena. Drobna a sebavedoma osobka. Spoznal som ju pred par mesiacmi na oficialnom stretnuti s nasimi partnermi v Mozambiku. Ked nas predstavili bol som prekvapeny – Katarina artikuluje s potiazami. Zbadala moje prekvapenie, ale neprestala sa usmievat ocividne zaziva taketo situacie castejsie.
Vilanculo, je male rybarske mestecko v Mozambiku na pobrezi Indickeho oceanu. Ako vsade v tejto krajine, su tu ludia prevazne chudobni. Vilanculo ma krasne plaze, nedaleko od pobrezia je par nevelkych idylickych ostrovov a aj koralove utesy, kde sa mozno potapat.
Neviem, ci je to nahoda, mozno som mamonar, ale tak ako v Uzbekistane, aj tu v Mozambiku som rychlo objavil cosi zaujimave ohladne miestnych penazi.
Mesto Beira lezi na brehu Indickeho oceanu. Vsetci hovoria, ze plaze tu su v porovnani s inymi mozambickymi nie velmi pekne, ale pre mna celozivotneho vnutrozemca je moznost zajst len tak k moru nieco vynimocne. V sobotu bol moj prvy volny den v Mozambiku a mna to samozrejme pritiahlo k vode. Za ten tyzden tu som si uz zvykol na osumele alebo chatrajuce budovy. Mozambik bol pred par rokmi najchudobnejsia krajina na svete a stale patri v tomto negativnom rebricku medzi TOP10. Napriek tomu ma prekvapila velka ocividne obyvana budova-ruina na brehu oceanu.
Dlhy cas som sem nepisal, vlastne odkedy som odisiel z Uzbekistanu. Pred tyzdnom som vycestoval na dalsi pobyt, tentoraz do Mozambiku a mam opät nutkanie zacat blogovat. Medzi tym som ale zil vyse dva roky zase doma v Nemecku, v Düsseldorfe a mal som pocit, ze ten nemoze nikoho zaujimat. Je to skutocne tak? Ved Uzbekistan alebo Mozambik su pre ludi tam zijucich tiez nezaujimave. Pre tych je Düsseldorf absolutna exotika. A tak skor ako sa pustim opisovat moj novy africky domov, skusim postreh z Düsseldorfu.
Raz som cital v casopise Geo clanok o Yosemitskom narodnom parku v Kalifornii. Za zalozenie parku sa zasluzil pred 100 rokmi aj americky prezident Roosevelt, ktory tam stravil niekolko dni dovolenky. Spal v stane a nebal sa ludi ani medvedov.
Nemyslim, ze vsetko, co ma nezabije, ma zoceli. Su vsak aj neprijemne zazitky, na ktore zostanu velmi pekne spomienky. Tak aj na moju doteraz najhorsiu autohavariu.
Pred niekolkymi rokmi som cital malicku knizku “Muz, ktory sadil stromy”. Jej hrdina sadil dlhe roky stromy v nehostinnych kopcoch, az kym nevyrastol krasny les. Na tuto knizku som si spomenul, ked som stretol Dzjumaboja, muza ktory vo vysokych horach stvoril zelenu oazu.
Najznamejsim rekreacnym miestom Kirgistanu je Isyk Kul, druhe najvacsie vysokohorske jazero na svete. Bol som z neho sklamany. Turisti ovladli jazero, mozete jazdit na vodnych lyziach, velkych nafukovacich bananoch alebo na padaku. Na kazdom kroku vam ponukaju obcerstvenie a pivo, proste nic mimoriadne. Mna osobne ocarilo mensie a menej zname jazero Song Kul. Jedno z najkrajsich miest, ake som kedy videl. Tajny tip pre vsetkych, ktori sa dostanu do tychto koncin.
Iljos patril k najlepsim ziakom na strednej skole informacnych technologii v Karshi, kde pracujem. Vlastne bol najlepsi. V mnohom predcil aj svojich ucitelov. Ked bolo treba, vzdy to bol on, kto vytvoril peknu prezentaciu alebo webovu stranku skoly. Tolko, ako on, spravil pre skolu skutocne malokto. Sikovny vsestranny chlapec. Aj ked sam studoval specializaciu business, vyznal sa v computeroch aj ako elektronik a vedel tiez programovat. Ako jeden z mala ziakov nerozpraval len uzbecky, ale aj rusky a anglicky. Riaditel ho zobral ako najlepsieho ziaka na konferenciu managerov do Taskentu a tiez reprezentoval svoju skolu na sutazi ziakov v Kogone pri Buchare. Koncom juna uspesne ukoncil trojrocne studium.
Za par hodin sa zacinaju majstrovstva Europy vo futbale. Aj ked je Slovensko uz par rokov medzi elitnymi krajinami v Europskej unii, elitne europske futbalove krajiny nas akosi medzi seba prijat nechcu. Pesimisti tvrdia, ze slovensky futbal uz horsi byt nemoze, optimisti dufaju, ze je to tak. Je to skutocne take zle? Navstivil som spickovy futbalovy zapas v mojej novej docasnej domovine Uzbekistane a pokusim sa o porovnanie. Tiez s neklasickym zapasom v Kirgistane, kde sa hra na konoch a s cerstvo zabitym baranom.
Uzbekistan je krajina s bohatou historiou a kulturov. Mne sa velmi paci starobyle mestecko Chiva. Mam tam priatela, a ten mi dal statistiku turistov z minuleho roku. Prislo ich vyse 35 000, z 68 rozlicnych krajin. Najviac Francuzov, Talianov a Nemcov, ale aj po jednom z Nepalu, Azerbajdzanu, Iraku a Gruzinska. Len Slovak nie je v statistike ani jeden. Tak som sa rozhodol spravit malu reklamu tomuto skvostu.
Vela cestujem pracovne po Uzbekistane, najcastejsie autom. Tak som sa vybral aj do mesta Chivy. Z Karsi, kde zijem je to asi 600 km a jedina cesta vedie cez puste Karakum a Kysylkum. Na cestu je treba naplanovat cely den a zobrat so sebou zasoby, najma vody a benzinu. Aj ked je to cesta namahava, je velmi zaujimava.
Tema zimy je uz dnes v Karshi neaktualna. Vcera, na konci marca, sme tu mali 32 stupnov v tieni a bude kazdym dnom teplejsie. Dievcata sa prechadzaju s dazdnikmi, aby sa moc neopalili. Kto by si teraz spomenul na to, ako sme prednedavnom mrzli? Poznamky k tomuto blogu som zacal zapisovat zaciatkom roka. Rad pisem o zazitkoch veselych, veciach ktore su v Uzbekistane uplne ine ako v Europe, o tom, co by som si chcel uchovat. Bohuzial sa v tuto zimu veci veselo nevyvijali...
Pri svojej praci v Uzbekistane som casto na cestach autom. Vsimol som si, ze sa dopravne znacky lisia od tych nasich normovanych. Ako vzdy, ked je nedostatok penazi, treba improvizovat. A tak vznikaju znacenia ovplyvnene fantaziou autora, niekedy kreslene rukou - naivne umenie dopravneho inspektoratu. Tu je par ukazok...
V Uzbekistane som uz dlhy cas, mnohe mi nepripada tak exoticke ako na zaciatku. Napriklad doprava.
Nikdy som nemiloval operu, uz vyse 50 rokov. Asi to sposobili vychovne koncerty, ktore sme ako ziaci museli povinne absolvovat. Operna hudba nemohla konkurovat tej od Collegium Musicum, spev bol pre normalneho cloveka v nenormalnych hlasovych polohach a z toho celeho som nikdy nerozumel ani slovo.
