Cesta z Karsi do Buchary je nudna, 150 km po vyprahnutej rovine,uz som ju presiel vela raz. Tentoraz vsak, na polceste pri fabrike v Mubarakunuda nebola. Autu predo mnou nefungovali brzdove svetla a kedze blinker sa vUzbekistane nepouziva, tak som vcas nezbadal ze spomaluje a chce odbocit. Bolato moja vina, uz by som mal byt na taketo situacie pripraveny. Pokusil som sa hoeste obist, ale vyletel som z cesty. Nastastie, na rozdiel odo mna, boliostraziti vsetci moji anjeli strazny. Nestalo sa nic mne, ani mojej prisediacejasistentke - preleteli sme par metrov vovzduchu, neprevratili sa a ostali sme stat asi 2 metre pred betonovoustenou.
Chvilu je ticho. Si v poriadku? Ano, a ty?Tiez. Sme v soku, aj ked si to neuvedomujeme a nehovorime o tom. Vystupujeme zauta, koleso, na ktorom sme pristali treba vymenit. Chcem sa pustit do prace,lenze nemam kluc na matice... Zastavujeme okolo iduce auta, ten spravny ma azstare ziguly. Som prekvapeny, ze nam zastavilo takmer kazde auto. Ti, ktorikluc nemali, aspon poradili, ponukli cigaretu, proste chceli pomoct. Vymienamkoleso, dalsi problem, rezerva je slabo nafukana, a ja samozrejme nemam ani pumpu.Opat zastavujeme auta, ale pumpu nema nikto. Jeden sofer ma vsak priatela vofabrike, pri ktorej sa nam nehoda stala. Telefonuje, pomoc pride. Pre istotunam dava kamaratove telefonne cislo, on sam s nami nemoze cakat. Skutocne za chvilu prichadzaautobus s kompresorom a koleso je nafukane. Dakujem soferovi, ponukam mupeniaze za namahu, ale odmieta, tak ako vsetci pomocnici pred nim. Auto jekonecne schopne vyjst na cestu. Lucime sa, dobry muz nas este pozyva na svadbua odchadza.
Vydavamesa na cestu, po par metroch jazdy vsak auto vydava zalostne zvuky. Je jasne, musi do servisu. Volame na cislo fabricneho kamarata, ktoresme dostali, pytame sa, kde je najblizsi servis. Navrhuje, ze nas pocka parkilometrov dalej na ceste a zavedie nas tam. Opatrne ten kusok prejdem,prichadzame do malej dielne. Nas novy znamy uhovori majstra, aby sa na autopozrel ihned, cosi je na naprave zlomene. On sam ma obchodik s nahradnymidielmi a hned potrebnu suciastku prinesie. Zdoraznuje, ze ju nemame platit, jeto darcek od neho. Oprava bude trvat dve hodiny. Ideme sa v blizkosti naobedovat,pozyvame aj nasho dobrodinca. Prijima a my konecne mozeme trosku zrelaxovat.Nalada sa nam zlepsuje. Po obede si pytamucet, nas spolocnik chce vsak zaplatit sam! Akoze, my sme predsa hostia, on jev Mubaraku doma, nemoze pripustit, ze budeme platit my. Podlhom, dlhom presviedcani mi obed zaplatit dovoli. Vraciame sa spolu doservisu. Auto je opravene, mozeme ist dalej.
Nas priatel je cely ten cas s nami. Lucimesa, nastoji na tom, ze pojde este par kilometrov za nami, aby sa presvedcil, zeauto je uz v poriadku. Tentoraz nezazivame ziadne prekvapenie, nasedobrodruzstvo sa konci.
Nechcel by som taku havariu zazit este raz,mohla sa skoncit velmi zle. Napriek tomu mam pri spomienke na nu dobry pocit. Spoznal sommilych a srdecnych ludi, zazil neskutocnu pomoc. Hanbim sa, ze ja sam by somdruhemu asi tak nezistne pomoct nevedel. Nasa civilizacia nas naucila nedoverovatcudzim, nehovoriac o prislusnikoch druhej kultury, rasy, nabozenstva. Dostalsom od Uzbekov lekciu z medziludskych vztahov a som im za nu vdacny.
